Keď chcem niečo vyjadriť slovami, je to mnohokrát ťažké. Musím premýšľať nad voľbou správnych slov, ktoré z čo najväčšieho hľadiska zachytia moje pocity. A veľakrát nemám šancu opraviť sa a nájsť vhodnejšie slovo, pretože prvý dojem už vznikol a ťažko ho zmením. Verím však, že tréningom a lepším sústredením sa to dá vycibriť až všetko pôjde samo, spontánne a z úprimného srdca. Posnažím sa preto čo najlepšie zachytiť to, čo som na Letnom Seminári zažila a priblížiť Vám zážitky, ktoré ma obohatili a priniesli mi niečo nové do života.

Letný seminár trval sedem dní. Hneď v prvý deň som mala možnosť spoznať nových ľudí, ktorí mi ,myslím, zostanú v pamäti dlho, nielen kvôli zážitkom s nimi, ale hlavne kvôli tomu, že mi bližšie ukázali ako Dokan, klub tradičných bojových umení, funguje, čo znamená pojem skupina a čo všetko sa dá zvládnuť ruka v ruke. Táto súdržnosť sa prejavila pri spoločnom varení ráno, na obed a večer, keď výber jedál bol ponechaný na ľudí, ktorí vedia ako na to.S radosťou poviem-chvalabohu. Neviem variť natoľko, aby som bola schopná pripraviť jedlo pre dvadsaťšesť ľudí. A obzvlášť pri tom myslieť na jedinca, ktorého stravovací jedániček je odlišný od ostatných. Ďakujem za tú ochotu a vážim si ju. Tímového ducha sme si ponechali aj počas nočnej hry v neznámom prostredí plnom žihľavy a tŕňov. Ochota zapojiť sa do hry, hodiť sa do nepríťažlivej nevidennej trávy na úpäti svahu, zabojovať o víťazstvo a pritom kolektívne plánovať taktiku- to je najlepší zážitok, lebo ho prežívate s niekím, môžete si ho pripomenúť a znovu sa na ňom zasmiať.

Tri, občas predĺžené, tréningy denne, zdravá, ľahká strava, rozhovory a spoločné nažívanie počas siedmych dní mi ukázalo, že keď človek chce, dokáže zvládnuť viac, než si sám myslí. Že dokáže viac načúvať druhým a pochopiť chod vecí.Že komunikácia je základ dobrých vzťahov, pochopenia, priateľstva a že pokiaľ máte tieseň, vždy je tu niekto, kto vás vypočuje. Ale musíte sami chcieť.

Voľný čas na kúpanie, výlet či posedávanie sme mali, a naložili sme s ním podľa našich potrieb. Občas som mala pocit, že som priveľmi spala a nevyužila ten čas na niečo produktívnejšie, ale aspoň som si to skúsila a viem, čo nabudúce zmením. Buď budem chodit skôr spať na úkor večernej rozpravy /čo by som nerada, keďže tam padne dosť parádnych vtipov a naučím sa niečo nové od Senseiov/ alebo jednoducho vydržím a únavy sa zbavím pri rannej rozcvičke :)

Páčilo sa mi tam. A zvykla som si na ten chod natoľko, že keď som prišla domov, ráno na druhý deň som mala nutkanie zobrať palicu a ísť cvičiť. A cítila som ,že mi niečo chýba. Aj keď som otvorila dvere na izbe, za nimi nik nestál a nevítal ma so zlepenými očami a rozospatým "Čau". Trochu som ostala sklamaná, ale viem, že keď budem chcieť, môžem to znovu zažiť, a zažívať aj každý deň, pokiaľ prídem na tréning medzi ľudí,  ktorí tam sú, spoločne cvičia a učia sa jeden od druhého.

Kristína Kotlebová
9. kyu IRKK