Túto zásadu zaviedol do karate Majster Funakoshi, avšak pôvodne pochádza z japonského Bushidó, kde naznačovalo, že samuraj musí v akejkoľvek situácii udržiavať svojho ducha pod kontrolou a nesmie nikdy tasiť meč kvôli provokácii alebo maličkosti malichernosti. Toto pravidlo pripomína cvičiacemu význam pokojného a kontrolovaného ducha, prostredníctvom ktorého sa v bojových umeniach odlišuje pokročilý od začiatočníka.

 

V karate sa tento význam ešte prehĺbil. Prispôsobil sa veľmi výraznej filozofickej tendencii Budó a vyjadruje tak túžbu, v bojových umeniach vyzretého človeka, po mieri a harmónii. Vo všetkých Kata v Karatedó je to symbolicky vyjadrené tým, že každá prvá aj posledná technika je obrannou.

 

„Karate ni sente nashi“ sa po novom často používa ako moderný pojem v Dojo, poväčšine však nedostatočne objasnený. V tradičnom zmysle má táto základná filozofia bojových umení dve navzájom sa dopĺňajúce časti. Ako prvé sa ukazuje, že bojové umenia sú určené pre sebaobranu a nie pre súťaženie, v ktorom sa kladie príliš veľký dôraz na nácvik útočných techník. Samotný majster Funakoshi nikdy nedovolil nacvičovať útočné techniky ako súčasť tréningu. Tradiční majstri vidia v perfekcii športových variánt útočných cvičení zranenie tohto princípu, pretože vyvolávajú v cvičiacom chybný vnútorný postoj, ktorý odporuje duchu Budó.

 

Prvý význam tohto pravidla je spojený s filozofiou Budó - Sen no Sen a Go no Sen. Prebratie iniciatívy, jedno v akej sebaobrannej situácii je životne dôležité. „Neexistuje žiaden prvý útok“ znamená, že expert bojových umení nikdy neudiera prvý a bez kontroly. Miera použitia sebaobrany je určená z ducha a preto uskutočnenie „Karate ni sente nashi“ úzko súvisí s rozpoznávajúcim a kontrolyschopným duchom (Karate wa gi no tasuke).

 

Okrem toho vyjadruje táto veta v zásade mieruplné držanie v bojových umeniach vyzretého človeka, ktorý nadovšetko stavia skromnosť a harmonické spolunažívanie. Súťažné praktiky, víťazenie na základe bodov a týmto spôsobom určenie toho najlepšieho, sa považujú za zranenie tohoto princípu, sú nedôstojné pre zrelého ducha a pre nezrelého ducha nemajú žiadnu výchovnú hodnotu. Vyučovať karate pod týmto znamením, je na Okinawe dodnes považované za prevrátenie jeho skutočného zmyslu a zranenie jeho etikety.

 

Druhý význam sa nevzťahuje len na bojové umenia ale na všeobecný postoj človeka voči životu. Mierumilovné spolunažívanie ľudí je ešte stále skôr problémom, ktorého prekonanie závisí ďaleko viac od zrelosti každého jednotlivca a jeho túžby po mieri, ako od hľadania politických východísk. Často považujú ľudia mier za nimi neovplyvniteľnú realitu, avšak v skutočnosti je výsledkom ich každodenného myslenia a jednania. „Karate ni sente nashi“ vyzýva človeka k zahĺbeniu sa do seba a poukazuje na mierové alternatívy. Byť duchovnou bytosťou znamená hľadať a nachádzať takéto alternatívy, pretože ony určujú budúcnosť.

 

Veľmajster Shoshin Nagamine k tomu poznamenáva: „Karate je bojové umenie, ktoré bolo vyvinuté za účelom sebaobrany proti hroziacemu nezákonnému násiliu, kde je tvrdo trénované telo použité ako zbraň. Karate-dó však znamená „Karate v živote” alebo životnú cestu, ktorá sa zakladá na Karate, v ktorom človek prekonáva seba samého a stáva sa tak víťazom, bez neúprosnej snahy použiť svoje umenie. Je možné tiež povedať, že Karate-dó smeruje k tomu, nechať počas celoživotného cvičenia utvoriť - celého človeka. “

 

Alebo japonský veľmajster Shigeru Egami:

„Ten, kto chce nasledovať skutočnú cestu Karate, nesmie sa usilovať iba o to, aby pri svojom protivníkovi prežil, ale musí sa snažiť s ním zjednotiť... Nikdy neprehrať neznamená automaticky vždy vyhrať. Keď toto človek skutočne pochopil, prekonal úroveň začiatočníka.“

 

Dôvod prečo je športový zápas považovaný za zranenie tohto princípu spočíva vo svojom Budó odporujúcom zmysle. V Budó sa človek cvičí zvíťaziť sám nad sebou, v športovom zápase cvičí kvôli tomu, aby víťazil nad druhými. Ciele športového zápasu zdôrazňujú práve také formy úsilia o sebarealizáciu, ktoré sa majú prostredníctvom cvičenia Budó dostať pod kontrolu, pretože sa v ich rôznych podobách považujú za príčinu nerovnováhy, spôsobenej nevyzretosťou ľudského ducha. Majster Funakoshi v tejto súvislosti hovorí o “mužovi Tao (mužovi Cesty)”, ktorý nadobúda o to viac úcty alebo zásluh, o čo menej dôležitosti prikladá sebe samému: “Keď muž Tao (Cesty) dostane prvý Dan, skloní plný vďaky svoju hlavu. Keď získa druhý Dan, skloní hlavu aj plecia. Keď získa tretí Dan, pokloní sa až do úrovne bedier a ticho odíde domov tak, aby ho nikto nevidel. Keď malý muž získa svoj prvý Dan, pobeží domov a každému to porozpráva. Keď dostane druhý Dan, bude šplhať po strechách, aby to mohol každému rozkričať. A keď získa tretí Dan, skočí do auta a trúbiac sa vyberie do mesta.”

 

V tomto príklade spočíva celé vysvetlenie významu “Karate ni sente nashi.”

 

 

 

 Táto, majstrom Funakoshim formulovaná zásada je obzvlášť dôležitá pre tých, ktorí sa pri všetkých vyplavených problémoch spoliehajú na vopred premyslenú činnosť, neuvedomujúc si však skutočnosť, že v podstate nemajú ani poňatia o tom, čo sa vlastne deje. Samotný majster Funakoshi hovorí: “Život je boj, a vždy ním zostane. Akú hodnotu má však človek, ktorý má silu, ale žadnu filozofiu?” Tým myslí, že v živote sa vždy objavia nejaké problémy, ktoré bude treba riešiť. Ale aký význam má riešiť problémy, keď človek nechápe celok ? Akú hodnotu majú vo svete činy, bez správneho postoja voči životu ?

 

Intuícia spôsobí, že človek zavníma nebezpečenstvo ešte skôr ako sa objaví. Vďaka nej ho je možné zažehnať ešte skôr ako by sa skutočne mohlo prejaviť. Človeku bez intuície zostáva jedine jeho technika na zneškodnenie nebezpečenstva. Táto technika môže byť dobrá a môže ochrániť človeka pred následkami, avšak nech sú dôvody akékoľvek, jej použitie spôsobuje iba nešťastie. Človek, spoliehajúci sa iba na svoju techniku, nie je dobrým človekom, pretože prináša ostatným iba žiaľ a starosti. Mudrc používa intuíciu a vyhýba sa nebezpečenstvu. Technika predstavuje až poslednú možnosť a smie byť nasadená iba v bezvýchodiskovej situácii ako “ultima ratio”.

 

 

 

Táto zásada je základným princípom japonského Bushidó a bola pôvodne formulovaná ako Zenová múdrosť čínskym majstrom menom Nan-ch´üan. „Heioshin kore michi“ doslovne znamená „Obyčajné vedomie je Cestou“ a popisuje v prenesenom zmysle pokojného a neochvejného ducha bežného dňa, ktorý je základom každého čistého konania. Ten istý princíp, o ktorý sa usilovali všetci predchádzajúci experti bojových umení, bol popísaný Miyamotom Musashim ako „Iwao no mi“.

 

Inštinkt prežitia v prírode prirodzene vedie k princípu „zožrať a byť zožraný“. Toto je aj samotným základom vojen, a preto musí bojovník svojho nepriateľa zabiť, ak chce sám prežiť. Vychádzajúc z tejto nevyhnuteľnosti, bola vyvinutá filozofia “Heijóshin kore michi” a chápaná ako základ všetkých bojových metód. Táto filozofia naznačuje, že najväčšia šanca bojovníka na prežitie sa zakladá na tom, že bez ohľadu na to, čo sa stane, alebo čo ho postretne, zostáva navonok vždy vyrovnaný. Toto držanie perfektného sebaovládania ho môže uchrániť od toho, aby bol zožratý, a preto by sa v tomto mal cvičiť aj počas bežného dňa, aby sa to naučil zvládnuť vo všetkých situáciách. Pokiaľ to robí, dokáže zachovať aj v životu nebezbečných situáciách pokojného ducha a takto v danom čase vykonať vždy to, čo je potrebné. Aj keď pozerá smrti do očí, jeho držanie musí zostať neovplyvniteľné – navonok presvedčivé, kľudné a pevné a zvnútra bdelé, duchaprítomné a pozorné.

 

Heijóshin kore michi je teda nutným vnútorným postojom v každej životnej situácii. Táto filozofia má len málo dočinenia s učením Zenu, Šintó, Konfucia či Lao-tseho, pretože sa zrodila z reality vojen a je známa všetkým národom zeme, ktoré viedli vojny, ako stratégia prežitia. Bojovník, ktorý sa cvičil v tomto duchu, predčil vo všetkých smeroch svojich protivníkov. Samuraji podstupovali mnohé a ťažké cesty, aby túto filozofiu uskutočnili, a čoskoro si všimli, že meditačné cvičenia Zenu by im pri tom mohli byť nápomocné. Majúc na zreteli princíp Heijóshin kore michi, samuraji veľmi vítali myšlienku, že ovládnutie ducha cez meditáciu, o čo sa snaží aj Zen, môže byť ľahko prenesené do bojovej mentality a zvýšiť tak šance na prežitie v boji.

 

Aj v iných kultúrach sa cvičili v Heijóshin kore michi. Nie všade sa kráčalo asketickými cestami japonských bojovníkov kvôli tomu, aby bol dosiahnutý stav ducha bez strachu. Avšak všetci bojovníci vedeli, že tento duch je dosiahnuteľný jedine cez železnú sebadisciplínu. Smrteľná odvaha, cit pre česť a mnohé iné vlastnosti, ktoré slúžili kaste bojovníkov po celom svete ako cvičenia pre vnútorné držanie, boli vždy skúšobným kameňom pre dosiahnutie udatného bojového ducha. Žiadna forma prirodzeného života nepozná slobodné úsilie o ideálny cieľ. Predsa však túžba zasvätiť svoj život úsiliu a seba-obeti pre nejaký ideál je asi tou najväčšou silou vôbec, ktorú ľudská bytosť dokáže vyvinúť. Zmysel a hodnota Budó spočívajú v cvičení sa v pripravenosti k obeti bez prepadnutia klamnej predstave nutnosti používať túto silu vo vojne. Toto je jedna z najhodnotnejších metód, vedúcich k formovaniu zrelej osobnosti, ktorá kedy bola ľuďmi vymyslená.

 

Preto je aj v bojových umeniach, tak ako sa dnes cvičia, obzvlášť významné učiť sa ovládať, kontrolovať a riadiť ducha. Technika je len prostriedkom k tomu. Skutočné učenie spočíva v aplikácii Dojokanu v užšom i širšom zmysle. Cvičenie bojových umení bez tohto aspektu stráca svoju hodnotu a upadá do povrchnosti. Aj štúdium Zenu alebo iných filozofií vedie jedine cez obeť k svojmu cieľu. V opačnom prípade zostáva všetko len teóriou