Ukemi a Nage waza...alebo pády a hody do prítomnosti

            Po dlhšej dobe sa mi podarilo sa znovu zúčastniť nejakého semináru. I keď iba jednodňového, ale zato skvelého semináru. Seminár zameraný na hody a pády – Ukemi a Nage waza. Podľa mňa už len ten názov znie zaujímavo a neobvykle. V porovnaní so seminármi z predošlých rokov to bola novinka.

            Popravde som sa pred seminárom trochu bála, či je moje telo na tento seminár vôbec pripravené. Všetci dobre vieme, že dobrovoľné „hádzanie sa o zem“ nie je zrovna jednoduché, hlavne z hľadiska celkovej fyzickej kondície. Teraz spätne môžem zhodnotiť, že možno na to moje telo nebolo úplne pripravené, avšak možno o to lepší pocit má človek zo semináru, keď ho bolí celé telo a vlastne si nemôže ani poriadne sadnúť či ľahnúť, keďže ho bolí zadok, chrbát, nohy aj kolená.

            Tento seminár však bol pre mňa výnimočný viacerými vecami. A v najbližších pár riadkoch sa pokúsim vám tento výnimočný zážitok aspoň trochu priblížiť a sprostredkovať. Jedna z vecí, ktoré ma na seminári oslovili a priviedli ma k širšiemu zamysleniu, bol princíp, akým sme na seminári pracovali. Ako sensei Milan Poliak na seminári povedal „gymnastika nie je veda o sile, ale o premýšľaní.“ Áno iste, osobne si myslím, že silné telo môže a vie do značnej miery vypomôcť pri nácvikoch pádov či hodov, avšak ťažisko našej pozornosti bolo na vnímaní vlastného tela, jeho pohybov, jeho možností a princípov ako funguje pri nárazovom kontakte so zemou.

   Mnohým z nás dalo zabrať už len samotné štúdium základného pádu dopredu – mae ukemi. Je tiež fascinujúce sledovať na sebe aj na ostatných, aký je rozdiel medzi tým, čo si človek myslí, že robí, čo o danej technike vie teoreticky a tým čo naozaj v skutočnosti robí. Práve ukemi a nage waza, kde je dôležitá koordinácia celého tela, nám ukazuje tieto rozdieli medzi myslením si a realitou. A tvrdá zem nám tieto rozdieli dala pocítiť aj na seminári, tú neoklameš ;) Myslím, že aj takéto momenty patria k štúdiu bojových umení a otázkou je, ako sa v nich zachovať. Túto otázku som si kládla na seminári aj ja. Na seminári, či na tréningu nie je priestor na tvrdohlavosť, či povýšenecké prejavy ega „už to viem“. Skúša to našu pozornosť, ktorej ma tento seminár rozhodne učil. Nie len pozornosť voči druhým, či voči svojmu vlastnému telu, ale tiež pozornosť k situácii, štúdiu a k vlastnej psychike.

            Keď človek niekoľko hodín v kuse neustále padá na zem, búcha si stále rôzne časti tela o tvrdú podlahu a popri tom zisťuje, že mu to stále nejde, tak sa mu vynárajú popri tom aj rôzne emócie. Častokrát je to hnev, strach, smútok, nechuť, či beznádej alebo bezmocnosť...čo s nimi však robiť? Priznám sa, sama som mala počas tohto semináru chvíle, kedy sa mi vynorili rôzne emócie a tak som si aj ja kládla túto otázku. Čo teraz s nimi? Rozplakať sa? Hnevať sa? No, to mi však nijako nepomôže...Odpoveďou mi bol prítomný okamih. Uvedomila som si, že v prítomnosti tieto emócie zanikajú, a preto mi zostávalo len skúšať dané techniky stále ďalej s bdelou pozornosťou, nechať sa viesť inštrukciami senseia a usilovať sa ich spraviť, čo najlepšie práve v tej chvíli.

            Na každom tréningu hovoríme „os“ - vytrvalosť a trpezlivosť. K tomuto bodu som sa v tú sobotu vracala aj ja zas a znova. I keď mi niečo nešlo. Mať trpezlivosť so sebou, nechať si čas a najlepšie, čo môžem urobiť pre to, aby mi to išlo lepšie je vytrvalo to skúšať znova a znova v prítomnosti – tu a teraz.

            Preto si z tohto semináru odnášam omnoho viac, ako len svalovicu, či ubolené a domodrinované telo. Bol to pre mňa tréning pozornosti voči situácii, voči prichádzajúcim emóciám a voči sebe samej. Ďakujem za toto učenie nášmu senseiovi Milanovi Poliakovi, ktorý nám túto trpezlivosť a vytrvalosť častokrát ukazuje a rôznymi spôsobmi nás aj učí danej pozornosti. Ďakujem aj vám všetkým ostatným, ktorí ste sa daného semináru zúčastnili a boli ste cennou súčasťou tohto semináru. Aj vďaka vám som si mnohé veci uvedomila a naučila sa. Vďaka vám preto patrí aj za to, že takto pripomínate významnosť a nenahraditeľnosť skupiny pri štúdiu Budó.

Ivana Strelcová

1. dan IRKK

Tento seminár sa konal v sobotu 26.4 a bol zameraný na hody a pády. Je to oblasť, ktorá mi príliš nešla a chcel som sa v nej zdokonaliť, preto som na tento seminar išiel. A kedže sa mi seminar veľmi páčil, rozhodol som sa spraviť z neho krátky zápisok.

Na seminári sme sa zišli v hojnom počte, bolo nás asi 15 pod vedením senseia Milana Poliaka, pričom bolo zastúpenie aj z Kysúc. Začali sme veľmi netradičnou rozcvičkou zameranou na ohybnosť a koordináciu tela. Prevavaľovali sme sa na zemi, no nebolo to take jednoduché ako to znie. Bolo to veľmi zaujímavé až na to, že ma z toho riadne boleli kosti a kĺby.

Ako prvú techniku sme robili Mae Ukemi, teda “kotúľ dopredu cez rameno”. Je to vôbec prvá technika z Ukemi Waza, ktorá sa učí, no napriek tomu nie je vôbec jednoduchá. Je v nej strašne veľa princípov, z ktorých keď sa jeden nedodrží, tak človek napríklad nespraví kotúľ dopredu, ale doboku, alebo sa napríklad stane, že miesto toho, aby sa zgulítaľ, tak dopadne na jedno miesto na chrbte ako vrece zemiakov a to miesto potom riadne bolí. Ja som mal problem hlavne s tým dopadom, no som rád, že sme túto techniku robili dostatočne dlho a že sensei nás opravovoval dostatočné veľa krát, aby som dokázal spraviť dobré Mae Ukemi. Čo ma hlavne teší je, že som dokázal spraviť obstojné Mae Ukemi aj na ľavú stranu, lebo doteraz som ho vedel iba na pravú.

Po Mae Ukemi sme prešli na Ushiro Ukemi, čo je to isté ako Mae Ukemi, ibaže dozadu. Pred seminárom som Ushiro Ukemi spraviť nevedel, preto som bol veľmi rád, že sme túto techniku preberali podrobne a skúšali sme si ju pomaly. Aj mi to celkom začalo ísť, no už sme museli  prejsť na ďalšiu techniku, lebo sme veľa času strávili pri Mae Ukemi a toľko času sme už pri Ushiro Ukemi stráviť nemohli, lebo potom by sme nestihli prebrať ďalšie techniky. To že sme museli ísť ďalej ma nepotešilo – bol by som to kľudne skúšal ešte 15 minút, aby som s to naučil. Deň po seminári som si preto Ushiro Ukemi (spolu s Mae Ukemi) skúšal doma na žinienke a bol som veľmi príjemne prekvapený, že sa mi to podarilo spraviť – určite to nebolo úplne technicky správne, no hlavné je, že som to spravil.

Ďalšia technika bola Yoko Ukemi – pád doboku. Túto techniku sme robili dvomi spôsobmi, pričom jeden z nich bol pre mňa doteraz úplne neznámy. S Yoko Ukemi som problém nemal, no musím ho ešte vybehať a zrýchliť, lebo keby ma bol z boku z plnej sily niekto sotiľ, dobré Yoko Ukemi by som nespravil.

Po Mae Ukemi, Ushiro Ukemi a Yoko Ukemi sme prešli na hody – Nage Waza. Hodov sme robili veľmi veľa (Koshi Guruma, O’ Goshi, Seoy Nage, Seoy Otoshi… ) a ešte viac nám ich sensei ukazoval, no nemohli sme robiť všetky, lebo by sme to nestihli. Sensei nám ich všetky rozdelil do kategórii, podkategórii a podpodkategórii. Ten, kto si to rozdelenie doteraz pamätá, je fakt dobrý.  Keď sme všetky najdôležitejšie hody prebrali, ukázal nám sensei 4 zaujímavé hody – také pikošky, z ktorých sme si jednu mali vybrať a nacvičiť si ju. Vybrali sme si takú, pri ktorej si útočník dá na ruky a vyšvihne nohy na telo stojaceho protivníka a potom nimi nožnicovitým pohybom podlomí jeho stabilitu až natoľko, že spadne. Pre mňa to nebolo vôbec jednoduché.  Naopak úplne očarujúce sa bolo dívať na senseia, ktorý túto techniku robil bez toho, že by sa odrazil rukami od zeme, ale rovno zo stoja skočil na súpera a nohami sa naňho zavesil a zhodil ho, pričom celé to trvalo asi jednu sekundu.

V úplnom záveri seminára sme sa dali do dvojíc a mali sme si zvoliť jeden z hodov, ktoré sme robili a v ktorom sa chceme viac zdokonaliť. Ja som si zvolil O’ Goshi a za súpera som si vybral Maťa Vilhana, lebo som si to chcel vyskúšať na niekom ťažkom aby som to vedel spraviť aj na ťažších ľuďoch. Žial technika mi nevyšla, no aspoň mám do budúcna čo trénovať.

Keď sme teda tréning skončili, Kysučania sa rozbehli na vlak a niektorí z nás Bratislavčanov sme si išli sadnúť na večeru do čínskej reštaurácie Panda. Po večeri sme sa už rozdelili a išli domov.

Na záver tohto zápisku treba povedať, že to bol seminar výborný a myslím si každý si z neho veľa odniesol. Tak do podrobna ako na tomto seminári sa na tréningoch pády a hody prebrať nedajú, lebo tréning trvá iba 1,5 hodiny, takže sa naozaj oplatilo prísť. Len škoda, že seminár nepokračoval aj v nedeľu doobedu ako je tomu zvykom, lebo ja by som si ešte nejaké tie techniky, ktoré mi moc nešli, radšej ešte prešiel. Dúfam, že takýto seminár na Ukemi Waza a Nage Waza ešte niekedy bude.

Peter Macko

6. kyu IRKK